Karol Hanus
Ľudia okolo nás
Život nie je jednoduchý. Sme obklopení tými, ktorí o nás stoja, alebo sa nasilu obklopujeme tými, po ktorých túžime aby boli v našom blízku, aj keď daní vytúžení o nás nikdy neprejavili väčší záujem?
Mladý študent, ktorý rád cestuje a píše:) Zoznam autorových rubrík: Poézia, Cestovanie, Krátka próza
Život nie je jednoduchý. Sme obklopení tými, ktorí o nás stoja, alebo sa nasilu obklopujeme tými, po ktorých túžime aby boli v našom blízku, aj keď daní vytúžení o nás nikdy neprejavili väčší záujem?
Cestujem v preplnenom autobuse smerujúcom do školy. Ráno. Hustá premávka, upchaté cesty, kolóny na výpadovkách. Nič neobvyklé vo veľkom meste. Počúvam hudbu z mp3ky keď tu zrazu zbadám sanitku, ako si hľadá čo najkratšiu cestu cez automobilové more, ktoré zaplavilo ulice ranného mesta. Niekomu ide o život, pomyslím si. Niekto bojuje o to najvzácnejšie, čo máme. Nik v autobuse ani okom nemihne, nedá nijak najavo, že vníma tento fakt. Poviete si, nie je to nič zvláštne vidieť vo veľkom meste húkajúcu sanitku. Poviete si, nie je to nič zvláštne bojovať o vlastný život?
Každá spoločnosť, kde potrebuje rozhodovať veľký počet ľudí (na pracoviskách, v komunitách, federáciách a ďalších miestnych aj nadregionálnych organizáciách) si vytvára istý rozhodovací a komunikačný systém. V súčasnosti je to systém štátu a zastupiteľskej demokracie. Spoločnosť je tu spravovaná prostredníctvom organizácii a úradov, do ktorých sú volení alebo dosadzovaní zástupcovia. Volení politici majú moc rozhodovať o tom, čo je pre spoločnosť vhodné, a čo nie. Väčšinou však zástupcovia rozhodujú na základe vlastnej vôle, záujmov, či známostí, pretože na to majú moc. Dôsledky takéhoto používania moci poznáme všetci. Na mieste je otázka- môže spoločnosť fungovať bez systému štátu? Ak áno, ako?
Spoznal ju, možno hovoriť o náhode. Nik by nepovedal, že raz o nej bude písať. Spoznala ho, možno hovoriť o náhode. Nikdy by jej nenapalo, že raz bude o nej písať. Čas plynul, oni dvaja s ním, no každý osve, aj keď myšlienkami bol s ňou.
Agónia a láska spojili sa do jedného. V prázdnej izbe, niet ani duše krem tvojej a mojej. Krem tej našej jedinej.
Príslovie tak známe, tak často spomínane, no predsa tak málo uplatňované. Skôr mám pocit, že ľudia robia presný opak. Dojem a vzhľad sa v nás zafixujú a netrápi nás, či niekto iný kvôli nášmu prvému názoru netrpí. Človek si povie, čo také strašné sa môže stať, keď sa v niekom/niečom zmýli. No niekedy môže tento nevinný ,,omyl“ prerásť do veľkého problému, rozvráteniu vzťahov, či dokonca nenávisti. Sám som to zažil, a preto by som rád na túto ľudskú ,,vlastnosť“, či skôr zvyk upozornil.
Za oknom padá farebné lístie, deti sa na oblohe pýšia veľkými, sfarbenými šarkanmi a ja si v kľude pozerám svoj obľúbený televízny program popíjajúc teplý čaj. Ideálna októbrová pohoda. Až na pár detailov. To, že jeden hodinový program je prerušovaný dvoma desať minútovými reklamami, ani nestojí za reč.
Život je plný paradoxov. Človek sa nechá ovplyvniť čokoládou v novom pozlátku a mení kvôli tomu svoje názory, ciele, postoje. Všetci sme ľahko manipulovateľní. V každom z nás drieme zvedavosť a pokušenie skúsiť niečo nové. No vieme rozlíšiť medzi pokušením a manipulovaním? Ľudia nikdy nie sú spokojní a tým, čo majú, no uvedomia si to, až keď o danú vec, osobu, službu, možnosť prídu. A preto sa často pýtam sám seba, vie človek, čo vlastne chce?
Obyčajný, stereotypný, ničím výnimočný, končiaci sa deň. Stojím na železničnej stanici a čakám na kamaráta, ktorý práve vystupuje z vlaku. No zrazu sa niečo zmenilo. Nejaký impulz v mojom podvedomí ožil a ja som vedel, že na tejto situácii je niečo iné, niečo, čo sa doposiaľ nestalo, niečo, čo zabíja celý stereotypný charakter tohto dňa.