Pútnik slepý v mlhe kráčal.
Netušil, aké budú jeho ďaľšie kroky.
No zrazu začul hlások jemný,
Taký krásny nepočul už dlhé roky.
Cítil jej dych na svojom krku,
Rád by videl jej očarujúcu krásu.
Dotkla sa ho letmo,
On nevedel, koľko ubehlo od vtedy času.
Možno sekunda, a či celá večnosť?
Čas sa zlial do vázy, ona chytila mu ruky.
Chce viesť ho cestou,
Netušil, že budú to muky.
Čas sa z vázy prelieva,
Dno nie je príliš hlboké
A jej stisk pomaly ochabol
Pútnik nevyzná sa v jej podobe.
Je to anjel? Stelesnenie krásy?
Držal ju silno, nechcel ju stratiť.
No nevidel tú priepasť,
Z ktorej už niet sa vrátiť.
Veril jej dotykom nadovšetko,
Ona však nedržala len jeho.
V druhej ruke trojzubec,
Ten bol jej verným priateľom.
Raz pride ten čas,
Trojzubec v tele pútnika,
Ľutuje ona svoje chyby?
Teraz, keď jej stisk zaniká?
Váza času opäť prázdna,
Čaká, kým sa znova naplní.
Pútnik slepo zverí sa jej,
Až kým ona sa opäť zaľúbi.