reklama

Vplyv volieb na kvalitu riadenia spoločnosti

Každá spoločnosť, kde potrebuje rozhodovať veľký počet ľudí (na pracoviskách, v komunitách, federáciách a ďalších miestnych aj nadregionálnych organizáciách) si vytvára istý rozhodovací a komunikačný systém. V súčasnosti je to systém štátu a zastupiteľskej demokracie. Spoločnosť je tu spravovaná prostredníctvom organizácii a úradov, do ktorých sú volení alebo dosadzovaní zástupcovia. Volení politici majú moc rozhodovať o tom, čo je pre spoločnosť vhodné, a čo nie. Väčšinou však zástupcovia rozhodujú na základe vlastnej vôle, záujmov, či známostí, pretože na to majú moc. Dôsledky takéhoto používania moci poznáme všetci. Na mieste je otázka- môže spoločnosť fungovať bez systému štátu? Ak áno, ako?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Neexistujú žiadne dokonalé odpovede a recepty, ale existuje jedna myšlienka priamej demokracie zdola, delegátskeho systému a federalizmu. Ich východiskom je, že ľudia zorganizovaní vo vlastných organizáciách a spoločenstvách najlepšie vedia, čo potrebujú. Aj tu sa dá hovoriť o zástupcoch, no v odlišnom význame ako pri zastupiteľskej demokracii. Ide o tzv. delegátov a ich konanie sa odvíja od vôle všeobecného zhromaždenia, ktoré ich ,,zvolilo“. Práve všeobecné zhromaždenie je miesto, kde sa rozhoduje, čím sa zabezpečuje kontrola spoločenstva nad životom, nad verejným dianím, nad politikou. Verejné zhromaždenie sa môže týkať školy, pracoviska, bytovky, štvrte, sídliska, dediny, mesta, atď. a môže zahŕňať desiatky, stovky, či tisíce ľudí. Koniec koncov, nie je to nič, čo by bolo cudzie ani dnes- napríklad domové a odborárske schôdze sú bežnou súčasťou života. Čo ale v prípade, keď je potrebné riešiť nadregionálne problémy, alebo problémy viacerých ,,jednotiek“ (škôl, pracovísk, bytoviek, štvrtí, dedín, miest...)? Vtedy sa môže rozhodovať prostredníctvom delegátskeho systému. Stretávajú sa delegáti, ktorí sú sprostredkovateľmi návrhov a záverov zhromaždení. Aby sa zamedzilo zneužitiu takejto pozície na presadzovanie individuálnych záujmov, platí, že ich ,,funkcia“ končí vykonaním úlohy, ktorou boli poverení na zhromaždení. Delegáti reprezentujú konkrétnu komunitu a nepresadzujú svoj názor, či emócie, ale stanovisko vlastnej komunity- nemajú výkonnú moc a sú kedykoľvek odvolateľní. Trošku zjednodušene by sme ich mohli prirovnať k hovorcom. Takto fungujúci systém v sebe obsahuje možnosti pre vytvorenie množstva výrobných, spotrebiteľských, sociálnych, kultúrnych a iných federácii, ktoré budú najlepšie napĺňať konkrétne a špecifické potreby ľudí. Federalizmus v tomto zmysle je pre nás vyjadrením a zároveň zárukou rovnosti a dôstojnosti v akejkoľvek organizácii a teda aj v ľudskej spoločnosti. Vyššie uvedený prístup ku spoločnosti je základom filozofie anarchizmu a vyjadruje určitý pohľad na svet. Hoci anarchizmus bol a neustále je znevažovaný a jeho význam prekrúcaný, jednak kvôli tomu, že je málo známy, jednak kvôli zásadnej kritike a odmietnutiu moci a nadvlády človeka nad človekom, nemyslím, že by mal byť menej efektívny. Práve naopak. Anarchizmus pochádza zo slovného spojenia ,,an archos“ čo v doslovnom preklade znamená ,,bez vlády“. Je to politický a filozofický smer, ktorý presadzuje oslobodenie jednotlivca, či spoločnosti od nátlaku rôznych spoločenských inštitúcii či ideológii. Cieľom tohto smeru je vytvoriť slobodnú anarchistickú spoločnosť- anarchiu. Stúpenci tohto smeru zastávajú názory, že všetko zlo je zapríčinené popretím prirodzenosti a zavádzaním umelých inštitúcii a štruktúr. Tvrdia, že jedinec by mal možnosť sám sa rozhodovať o svojom živote. Podľa ich názoru nemá nik právo nútiť niekoho do niečoho, čo on sám nechce, ani pokiaľ sa jedná o väčšinovú spoločnosť. No keďže iba malé percento spoločnosti vie, čo je anarchizmus a čo sa snaží presadzovať, o tomto smere môžu jeho stúpenci iba fantazírovať. My žijeme v demokratickej spoločnosti a svojich ,,veliteľov“ si volíme vo voľbách. Ale ako máme vedieť, ktorý z ,,veliteľov“ bude ten, ktorý najlepšie povedie spoločnosť smerom vpred, ktorý bude zastávať princípy demokracie- vlády ľudu? Každým rokom môže byť široká verejnosť svedkom ,,politického ošiaľu“. Jednotlivé politické strany uverejňujú svoje kampane, ktorých primárnou úlohou je organizované úsilie presvedčiť potencionálnych voličov, aby podporovali predložený politický program politickej strany vo voľbách. Politické kampane predstavujú v demokratickej spoločnosti dôležitú rolu pri oboznamovaní voličov s politickým programom a pri hľadaní podpory u širokej verejnosti. No tu je možné rozdeliť voličov na mladšiu a staršiu generáciu. Staršia generácia má svojich ,,obľúbených“ kandidátov do politiky, ktorých volia pravidelne. Len minimálne množstvo starších voličov prihliada na to, čo ktorá politická strana, poprípade politický kandidát ponúkne. U mladšej generácie je to troška inak. Mladí ľudia sa dajú ľahko zmanipulovať vyslovenými sľubmi. Dajú hlas tej strane alebo tomu kandidátovi, ktorý vysloví slová, ktoré mladá generácia chce počuť. Existuje ešte jedna skupina spoločnosti, a tou sú nevoliči. Aj keď sa na voľbách nezúčastňujú, dotýkajú sa ich rovnako, ako voličov. Nevenujú svoj hlas nikomu, možno preto, že sú im voľby ľahostajné, možno nezdieľajú rovnaké názory, ako daní kandidáti, možno sú ,,unavení“ z nekonečnej propagandy, ktorá im v čase volieb neustále znepríjemňuje život. Voľby o moc sa konajú už od nepamäti. Už v staroveku možno bádať v historických prameňoch volenie si vlastných náčelníkov a vodcov, pričom zvolení k moci boli väčšinou najsilnejší jednotlivci, ktorí mali potenciál viesť svoj kmeň k pokroku a k napredovaniu. No chamtivosť a chuť po moci dohnali ľudí ku šialenstvu. Pochopili, že k veleniu nemusia byť najsilnejší, stačí, ak majú schopnosť presviedčať ostatných a tým získať podporu voličov. Dôkazom je známa príručka politického marketingu, ktorú vydal Marcus Tulius Cicero ešte pred našim letopočtom. Jej témou je okrem iného aj boj o moc, pričom Cicero vo svojom diele vyhlásil, že neexistuje trik, sľub, či dokonca lož a pretvárka, ktorú by kandidát v záujme získania politickej funkcie nemal využiť. Radí, ako predstierať priateľstvo a štedrosť, ako si ľudí zaväzovať drobnými službičkami, aj s kým sa treba na verejnosti ukazovať. Každý, s kým sa kandidát stretne, musí vraj od neho odchádzať spokojný a s dojmom, že sa o svojich voličov stará a robí všetko pre ich dobro. Každému má sľúbiť čokoľvek, aj keď vie, že to nemôže splniť. No nebol jediný, ktorý sa v minulosti snažil dostať k moci prázdnymi slovami. Jeho mladší brat Quintus Tulius Cicero zastával názor, že ľudia sa väčšmi hnevajú na kandidáta, ktorý priamo odmietol daný sľub, ako na kandidáta, u ktorého cítia nádej na splnenie ich sľubu. Taktiež radí, že kandidát sa má na verejných priestranstvách pohybovať s vplyvnými ľuďmi, aj v prípade, že ho politicky nepodporujú; vytvára to správny dojem a zvyšuje šancu ,,zlákať“ voličov na svoju stranu. “Vidiečania a dedinčania sa okamžite považujú za našich priateľov, ak ich oslovíme po mene,“ píše Quintus, podľa ktorého musí vedľa kandidáta vyrážajúceho do terénu vždy kráčať pomocník znalý miestnych pomerov, aby politikovi pošepkal, koho práve stretol. Inými slovami, kandidát sa musí správať presne tak, ako to od potenciálneho vodcu ľud očakáva. Historické pramene nám poskytujú kvantum dôkazov, ako sa jednotlivcovi snažili aj za cenu nesplnených sľubov dostať k moci. Podľa týchto dôkazov možno usúdiť, že Quintusove a Marcusove príručky nie sú pre našich politikov ničím neznámym. Ich silným nástrojom je politická propaganda. V čase, keď sa média stávali súčasťou verejného života, začínajú ich využívať čoraz viac tí, ktorí sa snažili presadiť svoje idey, získať, alebo udržať si podiel na moci a presvedčiť o oprávnenosti svojich požiadavok aj ostatných členov spoločnosti. Táto metóda je staršia a predchádza vzniku a vývoju masových médií; s ich nástupom a rozvojom však získava nový rozmer. O potrebe propagovať, presadzovať konkrétne predstavy a oprávnenie podielu na moci možno hovoriť už od antiky. Snaha pôsobiť na spoločnosť a presadzovať vlastné predstavy (vlastné ideológie), či už náboženské, ekonomické, štátne, vojenské, alebo politické, sa označujú slovom ,,propaganda“, ktorá poskytla spektrum možností sústavného, dlhodobého a cieleného masového propagandistického pôsobenia. Média boli v období moderných dejín využité na propagandu veľa krát a v 20. storočí je možné tvrdiť, že neexistuje chvíľa, kedy by nejaký typ propagandy na spoločnosť nepôsobil. Je totiž všeobecne platným pravidlom, že propaganda sa snaží využiť neustále všetky vhodné existujúce médiá vo svoj prospech. Z vyššie uvedeného možno konštatovať, že voľby sú dosť často obyčajnom podvodom politikov, ktorí prisľúbia podporu a rozvoj krajiny, napredovanie spoločnosti a modernizáciu štátu podľa svetových štandartov. Aktuálna situácia pripomína skôr návrat do minulosti, kedy poddaní pracovali pre svojho feudála, odovzdávali mu desiatky a boli mu plne viazaní. Dnešná doba je podobná. Ľudia pracujú, odovzdávajú dane a tí, ktorým nechýba dávka optimizmu dúfajú, že práve daň bude použitá na rozvoj štátu. Tvrdia, že sa nájdu strany, ktoré budú vedieť, ako použiť štátnu moc pre dobré účely. Rôzne sociálnodemokratické, či marx- leninistické strany sa ponúkajú, že za nás budú bojovať. Je v tom ale jeden háčik. Ak sa spoľahneme, že iní za nás budú konať, čo sa stane, keď nakoniec konať nebudú? Jediné- ocitneme sa odzbrojení, bez schopnosti zmobilizovať sa a ubrániť sa. Moc korumpuje, o tom niet pochýb. Preto ľudia, ktorí majú moc, si nikdy nemôžu získať našu dôveru a nikdy sa na nich nemôžeme stopercentne spoliehať. No predstavy realistických občanov o správnom politickom systéme nie sú ani zďaleka identické so súčasnou politickou situáciou. Človek ako taký chce vytvoriť pre seba a svojich blížnych čo najidelálnejšie podmienky pre život. V duchu tejto idey by mali aj politici riadiť štát vzhľadom na to, že my predstavujeme spoločnosť, ktorú by sme mohli nazvať veľkou rodinou a vláda je niečo, ako hlava rodiny, ktorá by mala rešpektovať a zastupovať záujmy tejto spoločnosti. Pracujú naozaj v rámci tejto idey? Pojem práca je z hľadiska spoločnosti vnímaný ako obligátna cesta k financiám, čo je v podstate pochopiteľné a prirodzené, no pre člena vyššej politiky by mali byť peniaze odmenou za starostlivo vykonanú prácu. V našom záujme, kde sa nepozerá na zisky, ale na blaho ľudí. Práve preto majú relatívne vysoké platy a vyvážajú sa v pomerne luxusných autách, aby neboli nútení poberať úplatky od rôznych firiem pri ich uprednostňovaní vo výberovom konaní, pričom môže takýmto uvažovaním štát stratiť obrovské finančné čiastky, ktoré vyplývajú z rozdielov cien medzi konkurenčnými firmami prihlásenými v už spomínanom konaní. Prečo sa nikto nezaujíma o stúpajúcu nezamestnanosť, kým nepríde čas volieb? A aj vtedy urobia len malé gesto, ktorým nám zalepia oči a nasľubujú zvýšenie životnej úrovne a veci podobného charakteru, ktoré ostávajú po úspešných voľbách nesplnené a snažia sa ich odôvodniť radom úbohých výhovoriek, ktoré sú si každé povolebné obdobie nápadne podobné. Ľudia si to uvedomujú, no aj napriek tomu sa ponáhľajú dať hlas politickej strane, ktorá im svojimi názormi a sľubmi do budúcnosti o demokratickom štáte sympatizuje najviac, pretože veria, že sa nájdu strany, ktoré budú vedieť, ako použiť štátnu moc pre dobré účely. História potvrdila priveľa krát, že je to tak. Optimisticky naladení voliči majú sklon tvrdiť, že príde niekto, kto urobí ,,poriadok“. Na otázku, ako to dosiahnuť, nám veľa krát napadne, že ideálne by bolo zvoliť niekoho ,,dobrého a nekompromisného“. Veľa ľudí dáva vinu za to, že svet politiky nefunguje tak, ako by si priali. Tvrdí sa, že treba voliť lepších politikov, vyberať lepších vodcov. Pričasto to však znamená asi to, že lepší je ten, alebo tá, kto sa viac usmieva, vie lepšie vystupovať, vášnivo rečniť, nadávať na ,,tých zlých“, či tváriť sa, že on alebo ona je tou pevnou rukou, ktorá nás ochráni. Vo vysokej politike nie sú rozhodujúce sľuby politikov, či sociálne programy strán. Ide o to, že aj keby sme si založili vlastnú stranu, alebo keby sme si volili nejakú radikálnu stranu, nedokázali by zmeniť nič dôležité a pod domácim a zahraničným ekonomickým tlakom by sme boli donútení postaviť sa proti bežným ľuďom. Problém nie je v tom, či zvolíme ľavicu, alebo pravicu, keď podľa nás medzi nimi niet rozdielu- každá z týchto strán a každý politik postupuje ako si myslí, že musí, a nie, ako by chcela spoločnosť. To, čo sa počíta, je teda skôr sila takých foriem politickej a sociálnej organizácie spoločnosti, ktorých zásadami a praxou je aktívna účasť ľudí. Jedine potom je možné dúfať, že sa oslabí, či eliminuje moc a úloha vlády v demokratickej spoločnosti. Reálnym problémom, skutočnou voľbou, pred ktorou verejnosť stojí je, či chce ostať divákmi a figúrkami politickej moci, alebo či chce konečne začať spoločne a po svojom formovať svet okolo nás. Alebo potrebujeme zas a znova zvoliť nejakú stranu, prejsť tým istým procesom, tými istými zradami, než si uvedomíme, že takto to nefunguje? Koľko krát ešte doplatíme na vlastné chyby? Nájde sa niekto, kto nebude hľadieť na zisky zo svojej práce, kto nebude využívať médiá na propagáciu pre svoju vlastnú moc? Bude niekto vo vyššej politike zastávať názor ľudu? Bude ich ochraňovať? Povedie niekto náš štát a našu spoločnosť smerom nahor?

Karol Hanus

Karol Hanus

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mladý študent, ktorý rád cestuje a píše:) Zoznam autorových rubrík:  PoéziaCestovanieKrátka próza

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu